Do Austrálie sa dá letecky dostať v zásade dvoma spôsobmi. Buď jedným prestupom cez Dubaj, čo je výrazne drahšie, alebo môžete zvoliť lacnejšiu variantu viacerých prestupov. Pôvodne som mala cestovať z Istanbulu do Kuala Lumpur spolu s českými priateľmi, ale zrušili mi jeden z letov. Čakalo ma teda 22-hodinové cestovanie Viedeň, Istanbul, Singapur, Perth osamote. Na radosť viacerých sme aspoň hodili reč v Istanbule na letisku.

Do Perthu sme dorazili vo štvrtok o jednej v noci, zložili batožinu a dali si výdatné 3 hodiny spánku. Následne sme vyrazili do mesta. Keďže českí kolegovia organizujú spoznávacie zájazdy pravidelne, prednedávnom zakúpili set slúchadiel a mikrofónu, ktoré umožňujú robiť pohodlné komentované prehliadky pre všetkých. Ako prvé sme videli mincovňu, jednu z najstarších budov a dokonca je stále aktívna. Mimochodom, keď sa v Austrálii rozprávame o najstarších budovách, nesmieme zabúdať, že to bola kolónia vybudovaná pomerne nedávno a najstaršie budovy tu majú približne 200 rokov.

Obzreli sme si pár budov v centre a vyrazili hromadnou dopravou do mestskej časti Fremantle. Táto je známa svojou väznicou. V minulosti totiž mesto Perth nechcelo, aby boli aj do ich mesta vyvážaní trestanci, ale vďaka tomu, že chýbala tzv. lacná pracovná sila, zmenili názor. Samotnú väznicu vybudovali väzni vlastnými rukami za 7 rokov. Mali v nej všetko potrebné vrátane kaplniek. Keďže väzňov potrebovali na prácu a nechceli ich zabiť, keď urobili niečo nežiadúce priamo vo väznici, mali veľmi sofistikované mučiace metódy. Napríklad samostatnú budovu, ktorá mala klenuté klenby a dvojité dvere, aby sa v nej veľmi dobre a nahlas šíril zvuk. Keď bol väzeň v takejto samotke a kričal, v podstate sám seba týral a zvuk sa prenášal aj do zvyšku budovy. Zároveň ak dozorca stál v strede tejto malej budovy a kričal, jeho hlas sa silne niesol do jednotlivých kobiek. Takto docielili, že pomerne rýchlo zostalo ticho. Druhým typom mučenia, ktorý sa extrémne páčil našej sprievodkyni, bolo bičovanie. Opäť, pamätajme, že väzni mali byť mučení, ale nie usmrtení. Maximum rán, ktoré mohol väzeň dostať bolo 100. Bičovaní boli špeciálnymi bičmi s tzv. mačacími pazúrikmi a bičovalo sa diagonálne do jednej strany, do druhej a horizontálne. Tak, aby mali v podstate väzni chrbát na kašu. Pri tom všetkom bol lekár. Tento dohliadal, aby väzeň nezomrel. Keď lekár uznal, že väzeň viac rán nezvládne, prerušilo sa bičovanie a do chrbta mu vmasírovali soľ. No a v prípade, že nestihol dostať svojich 100 rán, počkali, kým sa chrbát zahojí a následne pokračovali. Nikomu sa nič neodpúšťalo.

Po tejto zaujímavej prehliadke sme sa ešte prešli mestečkom a videli napríklad tunel, ktorým boli preťahované veľryby na rybí trh. Nakoniec nás Tomáš prekvapil kúpaním sa na Bathers Beach priamo v Indickom oceáne. Aj keď to tak spočiatku nevyzeralo a niektorí do vody nešli, veľmi sme si to užili.

Tých, ktorí boli prihlásení na IBD (International Board of Directors) čakal zoznamovací večierok, Icebreaker priamo v krásnom Pan Pacific hoteli a samotné IBD.

V pondelok po IBD začalo to najväčšie dobrodružstvo. Prvá výzva nastala ešte predtým ako sme vôbec vyrazili. Ako naskladať všetku batožinu do nie veľmi veľkého 7-miestneho auta? Ono totiž dve autá vyrazili ešte v sobotu pred nami, a tak mali trochu iný program. My sme ich mali dobehnúť  vo štvrtok večer. Po niekoľkých pokusoch sa nám to podarilo a vyrazili sme smer Kalgoorlie.

Perth je najizolovanejšie mesto v Austrálii a bolo to aj vidieť. Veľmi skoro sme boli v podstate uprostred ničoho v buši na nespevnenej ceste. Ako prvá zastávka nás čakala Wave Rock, čo je vraj najfotografovanejšia atrakcia v Západnej Austrálii. Už tu sme natrafili na najväčší problém celej krajiny. Muchy. Áno, boli všade. A keď hovorím všade, tak naozaj všade. Liezli do očí, uší, úst. Napriek tomu boli výhľady všade naokolo úžasné a mali sme aj niekoľko neplávaných prehliadok, keď sme cestou videli niečo zaujímavé. Jedným z takýchto miest boli soľné jazerá. Chceli sme okúsiť vodu v nich. Jedna odvážna členka našej výpravy sa teda vyzula a vstúpila do vody. Na začiatku to celkom šlo, alebo po asi 3 krokoch sa soľná škrupina zlomila a preborila sa do polovice lýtok do bahna… So smiechom sme ju vytiahli, umyla sa, urobili sme si fotky a pokračovali ďalej.

V Kalgoorlie sme boli ubytovaní v malej chatke, odkiaľ sme si ráno vyrazili ako dámy na raňajky a nechali sme chlapov na ubytku. Vedeli sme totižto, že nás čaká nočný prejazd, aby sme dodbehli ostatné dve posádky, a tak budeme dva dni prakticky žiť v aute… Kalgoorlie je banícke mesto vybudované zlatou horúčkou, preto sme si nenechali ujsť prehliadku baníckeho múzea. Okrem histórie a prezentovania historických spôsobov získavania zlata tam boli napríklad aj dva už nepoužívané obrovské stroje. Jeden z nich bol nákladiak, ktorý bol schopný odviezť viac ako 200 ton rudy. Viete si predstaviť to ohromné monštrum? Ja som si vliezla do kolesa pre ilustráciu veľkosti. Po múzeu sme boli z diaľky obzrieť aj aktívnu povrchovú baňu zlata.

Keď sme sa dostatočne pokochali baňami, zlatom a ťažkými strojmi, vyrazili sme do púšte. Nočný prechod je síce nepohodlný, pretože ste stále na tom istom mieste, už neviete do akej polohy sa uložiť vzhľadom aj na batožinu a zásoby jedla okolo vás a vlastne vás už bolia aj kĺby a hlavne zadok, no o to je dobrodružnejší. Obzvlášť ak vám do cesty skáču klokany. A oni občas aj skákali. Ešte sa ani poriadne nezotmelo. Celú noc sme teda boli v strehu. Pre našinca je to akoby šiel lesom, alebo pomedzi dediny a skákali mu do cesty srnky.

Noc sme úspešne prežili a v stredu ráno nás čakalo krásne prekvapenie. Dobehli sme predošlé výpravy tesne predtým ako odišli z ich ubytovania v meste Wudinna. A viete čo bolo na tom krásne? Nechali nám kľúče, mohli sme sa osprchovať a prezliecť. Po osviežení sme hneď vyrazili na najvyššiu skalu v okolí, Mount Wudinna. Bol odtiaľ nádherný výhľad na okolité polia aj neďaleké mestečko. Po výhľade sme sa zastavili v malebnom mestečku Port Augusta. Presne takto si predstavujeme prístavné mestečká. Farebné rozkošné námestie, slnečný deň, stromy plné papagájov. Jedna členka našej výpravy potrebovala kúpiť šľapky, trochu sme sa utrhli z reťaze a v miestnom obchodíku sme nakúpili zopár kusov oblečenia. Veď sme dostali aj zľavu.

Austrália je známa aj svojimi vinicami a to sme si nemohli nechať ujsť. Po nákupnom ošiale nás teda Tomáš zobral do vinárstva Sevenhill. Ak máte romantické predstavy o vinárstve, práve toto by vám ich splnilo. Rozkošné záhony, uprostred nich tehlové budovy. No a keďže je to tzv. kláštorný vinohrad, nesmel chýbať ani kostol. Okrem omšového vína vyrábajú niekoľko druhov bieleho, ružové a červeného vína, ktoré sme degustovali. Osviežení vínkom sme zakotvili v Adelaide.

Vo štvrtok sme opäť vyrazili na cestu. Okolie sa už dosť podobalo tomu na čo sme zvyknutí, rozsiahle lúky, na ktorých sa pásli ovce a prevažne čierne a hnedé kravy určené sa mäso. Kde tu boli lesíky a zástupy stromov. Avšak to, čo bolo pre nás neobvyklé boli všadeprítomné papagáje. Tak ako u nás vidíme v húfoch na poliach vrabce, tu sa pásli biele kakadu so žltými chocholmi. Cestou po Great Ocean Road sme navštívili jedno z najkrajších miest aké som videla, 12 apoštolov –  skalné útvary, ktoré vznikli eróziou pobrežia vďaka Južnému oceánu. Skladajú sa z vápencových útesov, ktorých erózia začala pred 10–20 miliónmi rokov (foto). Po apoštoloch sa nám naskytol ďalší krásny pohľad. Ocitli sme sa v pralese. Pomerne dlho sme šli sýto zeleným pralesom plným eukalyptových stromov, palmami a lianami. Večer sme zakotvili v Melbourne, kde výprava šla na prehliadku mesta a ja osobne som ležala s nádchou v posteli.

Piatkové raňajky boli exkluzívne. Rozhodli sme sa uspokojiť svoje chute v Queen Victoria Market. Pikoškou tohto trhu je, že je postavený na cintoríne. Trhovisko je obrovské, má niekoľko časti a budov a môžete tam nájsť naozaj všeličo od morských plodov, cez stánky občerstvením, ovocím a zeleninou až po oblečenie. Keďže naším cieľom bolo hlavne naplniť naše brušká, pre krátkosť času sme navštívili hlavne budovu so stánkami s občerstvením, kde bola medzinárodná kuchyňa. Dali sme si teda čerstvé ryby, morské plody, pečivo, cannelloni a všeličo iné…

Z Melbourne sme rovno zamierili do hlavného mesta Canberra s malou zastávkou u miestneho banditu Ned Kelly. Večer sme zakotvili v Canberre, hlavnom meste Austrálie. Viete, že Caneberra vznikla umelo vďaka sporu medzi Melbourne (dočasné hlavné mesto) a Sydney (ekonomicky najvýznamnejšie mesto) o to, ktoré z týchto miest bude práve to hlavné? Keďže sa nevedeli dohodnúť, na základe prieskumu vybrali obec Canberra v roku 1908, ktorá sa nachádzala medzi týmito dvoma mestami. Návrh mesta vyhral v súťaži architekt Walter Burley Griffin a centrum tvorí rovnoramenný trojuholník, kde v jeho hlavnom vrchole je budova parlamentu a v ďalších vrcholoch je park City Hill napríklad s múzeom a galériou a v poslednom sú budovy ministerstva obrany spolu s Austrálsko-americkým pamätníkom. Naša výprava si obzrela centrum a keďže je to prevažne úradnícke mesto, ktoré nie je stavané pre peších, trochu sme sa nachodili. Zároveň sme mali problém o ôsmej večer nájsť otvorenú reštauráciu a keď už bola otvorená, nevarili v nej. Rozdelili sme sa teda, niekto svoje chute naplnil vo fastfoode, niekto sa odpojil už pri prehliadke a zvyšok sme našli skvelú Libanonskú reštauráciu.

Ráno nás čakala prehliadka parlamentu. Keďže Austrália vychádza z britských tradícií, ich parlament sa skladá zo snemovne reprezentantov a senátu. Komplex parlamentu je tak vizuálne aj architektonicky rozdelený na niekoľko prepojených budov, kde má každá časť svoje sídlo. Procedurálne snemovňa reprezentantov posúva zákony na schválenie senátu a keď obe tieto časti súhlasia, podpíše ich generálny guvernér, ktorý zastupuje kráľa. Na čele austrálskej vlády stojí prvý minister.

Po prehliadke sme rovno zamierili do Sydney. Konečne sme sa mohli riadne rozložiť na hoteli a po týždni sme pár dní nemuseli hneď baliť. Najprv sme zamierili do Čínskej záhrady priateľstva. Bola nádherná a obsahovala všetko, čo by mala tradičná čínska záhrada obsahovať: vodopád, jazierko, bonsaje, zákutia, domčeky, altánky, kamene rôznych tvarov… Navyše sa na skalách vyhrievalo plno jašterov. Po záhrade sme sa plynule presunuli ku prístavu Tumbalog a odtiaľ do centra. Videli sme radnicu, pomotali sme sa po luxusnom nákupnom centre Queen Victoria Building a navštívili ďalší skvost Sydney Tower Eye. Táto veža je druhá najvyššia (305 m) voľne stojaca stavba v Austrálii a môžete sa v nej pokochať 360° výhľadom na celé mesto. A my sme si túto príležitosť nenechali ujsť. Mali sme celé mesto ako na dlani a s odborným Tomášovým výkladom v uchu to bol o to väčší zážitok. Nakoniec sme sa ešte plahočili po meste, obzreli nejaké historické budovy a šli sa vyspať pred ešte jedinečnejšími zážitkami.

Čím lepšie začať deň než návštevou pláže? Tentokrát to bola Balmoral Beach s utešeným poloostrovčekom. Niektorí tento zážitok povýšili na ďalšiu úroveň a pridali čerstvé palacinky. Po kúpaní nás vedúci nášho zájazdu Tomáš zobral pozrieť kostol sv. Tomáša, hovoríme si fajn, ďalší kostol. Lenže na naše prekvapenie pri kostole bolo plno ľudí, policajtov, kontroly. Zážitok, ktorý je len raz za život! Pokiaľ nežijete napr. v Londýne. V tomto kostole totiž bol kráľ Karol III. a my sme ako prekvapenie mali možnosť ho vidieť. Nielen to! Lucka Měchurová si s ním podala aj ruku. Tak blízko sme boli! Vo svetových médiách môžete nájsť zábery, kde sme viacerí na fotke s kráľom. Mohol by byť tento deň lepší? Mohol. Časť našej skupinky šla na muzikál do Opery v Sydney. Videli sme strhujúce predstavenie The Sunset Boulevard a jedna z hlavných postáv bola známa speváčka Sarah Brightman. Nehovoriac, že hudbu zložil Webber a hral pri predstavení orchester. Zvyšok skupiny šiel pozrieť botanickú záhradu. Následne sme sa všetci stretli a absolvovali komentovanú prehliadku Opery. No a večer sme sa tak trochu vymenili. Iná skupinka šla na koncert operných árií, naša na večeru a zvyšok bol kdesi v meste.

V pondelok ráno som zistila, že sa dá začať deň ešte lepšie ako návštevou pláže. Návštevou rybích trhov. Raňajkovať čerstvé sushi a morské plody na treťom najväčšom rybnom trhu nie je vôbec zlé… Je to priam úžasné! Celé doobedie sme zostali v morskej téme a šli sme navštíviť námorné múzeum. Preskúmali sme celú bojovú loď, ponorku a historickú plachetnicu. Tá mala niektoré časti také nízke, že sa v nich nedalo pohybovať postojačky. Niektorí jedinci vyššie vzrastu tak mali trochu problémy. Poobede sme okúsili atmosféru náhodne vybranej neznámej časti mesta a následne sme navštívili najznámejšiu pláž v Sydney, Bondi Beach. Škoda len, že bolo chladno, fúkalo a na podstatnej časti pláže sa nedalo plávať, pretože aj vlny boli privysoké. To však neodradilo zopár jedincov. Smelo sa vrhli do mora aj v takomto počasí. Deň sme zakončili rýchlou návštevou a večerou vo štvrti China town. Ja osobne som si nenechala ujsť v neďalekej pekárni tradičné čínske lotosové svadobné koláčiky, ktoré odporúčam.

Nadišiel utorok a čas odchodu. Keďže česká výprava odlietala poobede a ja až večer, dohodla som si program s francúzskym predsedom Cedricom Margrafom. Ráno sme sa lúčili po týždni a pol plnom dobrodružstiev… So Cedricom sme si užili oddychový deň a necielené túlanie sa po Sydney. Najviac sa mi páčili lode, ktoré sú využívané ako mhd v riekach vlievajúcich sa do mora.

Suma sumarum sme toho videli naozaj veľa, zažili nebezpečné chvíľky, ale množstvo úsmevných a zábavy. V podstate to bol taký veselý školský výlet. Austráliu veľmi odporúčam. Nestretla som žiadneho hada ani nebezpečného pavúka. A obzvlášť odporúčam typický mäsový koláč. Ďakujem Tomášovi a jeho synovi Baltíkovi za organizáciu a ďakujem českým členom za priateľstvo a prijatie. Budem ešte dlho spomínať na príhody, ktoré sa nám stali.

Základní koncept IQ olympiády je velmi podobný naší soutěži, základní kolo probíhá online formou, nejlepší pak postupují do tří regionálních kol – Východ, Střed a Západ. Nejlepší z regionálních kol se pak setkají na celostátním finále. IQ olympiáda má ve srovnání s naší soutěží několik odlišností – je vypsána jen pro druhý stupeň základní školy, finále se účastní cca 60 soutěžících a 20–30 organizátorů. Menší počet soutěžících (oproti našim 200 + 50) pak umožňuje organizátorům vybírat pro finále nejrůznější atraktivní historická místa. Po zámku ve Smoleniciach a po Sobášnom paláci v Bytči jsme tak měli letos možnost navštívit starobylý Trenčínský hrad. Další odlišnost – nejen soutěžící, ale i organizační tým jsou rozpoznatelní podle triček, moje sbírka mensovních triček se tak opět rozrostla. Finále se skládá obdobně jako u nás z několika modulů – létající písmenka, písemný test, paměťový test, filmová ukázka aj. – navíc ale oproti Logické olympiádě obsahuje týmové aktivity. Soutěžící jsou rozděleni do trojic, vždy po jednom z každého regionu, a dostávají praktické úkoly. Letos měli např. vystřihnout z listu papíru co nejdelší pás, každý ze soutěžících ale mohl používat jen jednu ruku, takže týmová spolupráce byla nezbytná. Po ukončení soutěžní části měli soutěžící možnost prohlédnout si hrad a proběhla beseda s hudebníkem Martinem Madejem, který zároveň odmoderoval i závěrečné vyhlášení výsledků a předávání cen těm nejlepším.

Atmosféra soutěže byla tradičně skvělá, vše bylo dobře připraveno a probíhalo bez problémů. Nejen na dětech, ale i na organizátorech bylo vidět, jak si slavnostní finále užívají. Chtěl bych poděkovat organizátorům za pozvání i za velmi příjemný zážitek a popřát hodně sil do dalších ročníků.

Redakčně upraveno.

Letošní „sendvičový den“ 2. května spolu se svátkem 1. máje a následující víkend inspirovaly slovenské mensany k tomu, aby v těchto čtyřech volných dnech uspořádali jarní setkání na Oravě. Konalo se v rekreačním zařízení Danica v obci Ústie nad Priehradou, okres Tvrdošín. Je to skupina domků, která zbyla z bývalých ubikací stavbařů přehrady. V každém domku byly čtyři dvoulůžkové pokoje a k nim na společné chodbě dvě koupelničky se sprchou a WC. V podstatě velký komfort. V jednom z domků byla kuchyně s protáhlou jídelnou, která sloužila nejen k pojídání, ale i ke společenským aktivitám. Na jednom konci zde byl též pingpongový stůl. V ceně pobytu byly společné snídaně a večeře.

Program byl bohatý. Ve čtvrtek jsme absolvovali turistickou vycházku z Oravské Polhory do Oravských Beskyd na Jalovcové sedlo. V podvečer jsme se zúčastnili velmi zajímavé akce, jízdy tankem, který je místním mechanikem z obce Podbiel u Tvrdošína upraven na turistickou atrakci. Jízda trvala necelých 20 minut a trasa vedla přes patřičně vlnitý terén včetně brodu přes říčku, takže ve většině účastníků byla malá dušička a skončení jízdy pro ně představovalo velkou úlevu.

V pátek byl hromadný zájezd do Krakówa. Je to nejkrásnější polské město. První, o co jsme se pokusili, bylo vystát frontu do královského paláce Wawelu. Přijeli jsme v jedenáct hodin a ve dvanáct na nás přišla řada, avšak pro tento den již nebyly k dispozici žádné vstupenky. Museli jsme se spokojit s návštěvou katedrály. Její prohlídka však stála za to! Nepřeberné množství oltářů, vitráží, obrovský zvon Zikmund. Zaujala mne především královská hrobka, ve které jsou pohřbeni nejen členové královského rodu, ale i slavní Poláci bez královské koruny. Je to např. významný polský revolucionář z přelomu 18. a 19. století Tadeusz Kościuszko, dále jeden ze zakladatelů novodobé Rzeczpospolity Polskej, generál Piłsudski. Na důstojném místě je též uložena prsť z místa otřesného stalinského pogromu v Katyni. Ulicí Grodzkou jsme došli na Rynek Glówny, kterému vévodí obrovská socha Adama Mickiewicze. Z bývalé radnice, která již dávno vyhořela, zůstala jen impozantní radniční věž. Uprostřed náměstí je podlouhlá stavba „Sukiennica“, kde se dřív obchodovalo se suknem. Nyní je tam obrovské množství obchůdků se šperky, převážně z jantaru, a s dalšími dárkovými předměty. V rozích obrovského náměstí jsou dva kostely. Katedrála s nádhernými gotickými vitrážemi zasvěcená Panně Marii a drobný, avšak útulný kostelík svatého Vavřince. Jako ve většině evropských měst se i v Krakówě projíždějí turisticky atraktivní koňské kočáry. Na ulici Grodzkej jsem nalezl „živé sochy“, které se poprvé objevily a jsou v hojném počtu zastoupeny na bulváru La Rambla v Barceloně.

Část naší výpravy se ještě vydala do blízkého solného dolu Wieliczka. Kromě vlastních důlních zařízení tu je možno zhlédnout různé umělecké výtvory ze soli, např. chrámovou loď.

V sobotu bylo vyvrcholení programu. Byla to LTH 08-1 (luštitelsko–turistická hra), kterou vymysleli a zorganizovali Miro Macko a Kristýna Kubiňáková. Hry se účastnila šestičlenná družstva. Velmi náročné luštitelské úkoly byly uloženy na sedmi dosti od sebe vzdálených stanovištích, jejichž lokalitu bylo nutno určit na základě vyřešení předchozí úlohy. Všechny úkoly byly velmi náročné, tak např. bylo třeba text číst odzadu s různými falešnými přesmyčkami. Jedna z dalších zpráv byla napsána morseovkou, avšak se zaměněnými tečkami za čárky, další byla napsána Braillovým písmem pro slepce. Nejoriginálnější zprávu bylo třeba vyluštit na místním hřbitově, kde byla zakódována v datech umístěných na vybraných náhrobcích.

Každý večer jsme se pilně věnovali nejrůznějším společenským hrám jako Carcassonne, Bluff, Digit, Quoridor, Scrabble, Tantrix, šachy atd.

V neděli jsme ještě navštívili vodní elektrárnu o výkonu 20 MW s obrovským labyrintem chodeb ve vlastní přehradní stěně.

Když jsme se v neděli rozcházeli do svých domovů, zůstávaly v nás velmi příjemné vzpomínky na překrásné čtyři dny. Akce se vskutku vzdor nepříliš příznivému počasí velice vydařila. Všichni jsme vyjadřovali velkou vděčnost obětavému organizátorovi celé nádherné akce, Mirovi Mackovi. Je škoda, že tak velkorysé nabídky slovenských kolegů využili jen tři členové české Mensy (Věra Kachtíková, Jitka Vlková a Kristian Svoboda), doprovázeni dalšími dvěma rodinnými příslušníky.

Autor: Kristian Svoboda, kristian.svoboda@gmail.com